Rozlúčka našich deviatakov so svojimi učiteľmi začala poeticky, a to doslova. Veronikino pero zvládlo "základku" na 1: Základná Túžba spoznať nepoznané, prišla celkom nečakane. Prikradla sa medzi nás, začala nám kradnúť čas. Prvé čiary, čísla, vety, vítali nás nové svety- šlabikár či krehké pero, vstávanie, keď bolo šero. Násobilka ťažká bola, potrápila by aj vola! „Toto nikdy nezúročím a základku nedokončím!” Štyri roky uplynuli, ilúzie sa rozplynuli. Začína sa makačka, druhý stupeň - flákačka? „Nástenku si vyzdob sám! Všetko za vás robiť mám?!” Zodpovednosť prišla zrazu, na chrbte chumáče mrazu. Utri tabuľu, bordel ukry, ťahák schovaj, nežer cukry. Z matiky ťa nezachránia, pred anglinou neobránia. Priateľ v núdzi sa vždy nájde, ku dverám ochotne zájde. „Rýchlo píš, ešte nejde. Makaj, kým jak víchor vojde.” Prišla veľká skúška k nám, zvládli sme to každý sám. „Monitor je veľká vec!” Bez prijímačiek? - sťastlivec. Žehliť známky pred koncom, frajerina - vonkoncom. Šťastie možno k tebe príde, ver mi, že sa isto zíde. „Slabí jak mucha v decembri,” boli sme vraj niekedy. Pozri na nás teraz, moja, všetky školy sa nás boja. Deväť rokov sa skončilo, priateľstvo sa posilnilo, dneškom nekončí. Slová vďaky vyriecť chceme, komu, začo, aj to vieme, báseň nestačí. V príhovore zazneli slová vďaky všetkým učiteľom, no najmä pani triednym učiteľkám - Mgr. Anne Hercegovej a Mgr. Anne Reingraberovej. A vo filme, ktorý všetkých pobavil, vyplávali na povrch dodnes neprezradené šibalstvá.